Popravde, musím sebakriticky uznať, že keby nebolo môjho otca, s dennou tlačou by som sa do takého blízkeho kontaktu nedostala. Jeho každodennou rutinou je kúpa denníka Pravda. Dôvod? Akýsi zvyk ešte z čias keď bol mladým študentom a mimo iné i fakt, že si dáva veľmi záležať na svojom rozširovaní obzoru. Doma malo a stále má toto periodikum svoje vyhradené miesto. A keď ste malé dieťa, všetko nové, je pre vás hneď aj fascinujúce.
Dnes už tento denník poznám, so všetkou skromnosťou ,dokonale. Zakaždým sa teším na svoje obľúbené rubriky, na prílohy a na sekciu, kde zamilovaným radí samotný Maxim E. Matkin. Fenomén na našom knižnom trhu, ktorý verejnosť trápi tým, že doposiaľ neodhalil/a nič zo svojej identity. A prečo ten druhý možný variant v ženskom rode? Nie je tam náhodne, keďže sa už dlhšiu dobu diskutuje o tom, či sa pod tak tajomným pseudonymom neskrýva žena.
Úžasné. Famózne. Ba čo viac, dokonalé vo svojej nedokonalosti...Aspoň na mňa takto pôsobí jeho tvorba.
Uznávam, že jeho knihy človek prečíta takmer na jeden hlt a v rámci náročnosti myšlienok sa nedajú porovnať napríklad s Bedármi od Victora Huga. Avšak akúsi modernosť a nadhľad, tie mu nemôže nik odoprieť. Práve cez jeho publikácie som sa dostala k náročnejším autorom, dokonca som si začala viesť denník s tými najkrajšími myšlienkami, s akými som sa pri čítaní stretla. Veď kto by odolal odpísať si napríklad toto: „...láska je ako mexická vlna! Musíte ju odoslať a dúfať, že sa cestou okolo štadióna nestratí. Že nezmizne. Že časť citu pošlú iní ďalej a že časom dorazí až k vám. Občas to trvá, ale tak už to chodí. Máločo prebieha predvídateľne!“
Môj malý notes je so mnou vždy na cestách. Nové myšlienky doň pribúdajú jedna radosť a ja sa zakaždým utešujem víziou, že možno aj ja raz budem veľkou neznámou na slovenskom trhu, že možno aj o mojej tvorbe budú známi kritici písať recenzie a snáď, že aj moje myšlienky sa raz dostanú do akéhosi diárika mladej cieľavedomej slečny. Takej, ktorá sa práve vďaka knihám naučí snívať. O čomkoľvek.